5 miliónové Nórsko získalo na ostatnej olympiáde 39 medailí

V mládežníckom športe do veku 13 rokov v Nórsku nezaznamenávajú výsledky, nemerajú výkon.
Deti napríklad hrajú futbal, padajú góly, ale je zakázané počítať.

Tore Overbo (riaditeľ vrcholového strediska Olympiatioppen) hovorí: „Chceme to nechať na deťoch. Chceme, aby sa hrali a mali zábavu. Chceme, aby sa zameriavali a rozvinuli si sociálne zručnosti. Zo športu sa učia veľmi veľa. Z hry sa učia veľmi veľa. Učia sa veľa z toho, že nie sú v úzkosti, v strese a pod tlakom. Učia sa veľa z toho, že nie sú posudzované a hodnotené. Preto sa cítia lepšie. A preto sú ochotné zostať pri športe dlhšie.“
Nórska lyžiarka Ragnhild Mowinckel hovorí: „Kultúra a prostredie, v ktorom vyrastáme, sú pre nás skutočne úžasné.

Deti nepotrebujú vonkajšiu motiváciu

Deti chcú skúšať, behať, skákať, športovať, majú vlastnú, vnútornú motiváciu. Nepotrebujú nás dospelých, aby sme im do toho vstupovali a dávali im vonkajšiu motiváciu. Nepotrebujú slovné odmeny, ani naše medaile a rebríčky. Keď im ich dávame, strácajú svoju vlastnú vnútornú motiváciu.
Keď deti porovnávame, vyhrá ten prvý, možno druhý a tretí, ale ostatný, ktorých snaha a výkon boli možno iba o percento slabšie majú smolu.

Stačí na deti nevytvárať tlak

Keď som ako dieťa športoval na ulici, samozrejme som chcel dať gól, chcel som vyhrať, keď som prehral bol som smutný, ale o minútu som to neriešil a hral som zas. Nemusel som totiž po prehratom zápase sledovať, ako súper dostáva diplom a je oslavovaný ako víťaz, nemusel som počúvať od rodiča, že som netrafil bránku, alebo zahral úder do autu. Nemusel som nikomu odpovedať na to, či som vyhral, koľký som na rebríčku, v tabuľke. Bolo to iba o mne. Žiadne pohľady, skladanie účtov, žiadne zdôvodňovanie.

Keď sme v akadémii urobili prvý klubový turnaj tak, že sa hrali zápasy na čas bez počítania, polovica rodičov si povedala, že sa deti nebudú snažiť. Opak bol pravda. V to ráno hovorím svojej Laruške, že má turnaj. Ona na to, že sa jej veľmi nechce. Opýtal som sa jej prečo. Povedala, že sa bojí, že prehrá. Hovorím jej, že dnes sa nepočíta, že bude iba hrať najlepšie ako dokáže. „Hurá, ideme, vykríkla“ Po turnaji sa mi priznala, že si potichu počítala, iba tak pre seba. Nemala žiadny tlak, stres, nikto ju neporovnával a užila si to.
Myslím si, že v prvom rade by sme mali dať možnosť deťom športovať pre radosť, pre seba, pre svoje osobné víťazstvá, nie pre tie pódiové

Oceňujme pokrok, neporovnávajme deti medzi sebou

Mali by sme ich naučiť, aby oceňovali pokrok samého seba ako človeka a neporovnávali sa prioritne s ostatnými.
Keď má dieťa takýto pevný základ a keď dozreje jeho psychika, môže začať neskôr hrať úlohu aj motivácia v podobe medailí.
Alebo aj motiváciou tipu: „Pridaj si ešte kilometer, nech o tebe píšu v novinách!“ Alebo: „Zaber, nech to nabudúce tomu Ferovi z Bratislavy ukážeš!“

To už ale bude každou bunkou svojho tela športovať preto, že ten šport miluje, nebude mať šport spojený so stresom, bude zamerané prioritne na zlepšovanie samého seba.

Edmund Pavlík 

• Tento text je chránený autorskými právami. Bez súhlasu autora je šírenie textu, alebo jeho časti zakázané.