V dnešnej dobe nie sú deti nútené „vykračovať zo zóny komfortu“.
Prostredie ich málo motivuje vynakladať bežné úsilie spojené s každodenným fungovaním.
Nemusia kráčať na autobus, už vôbec nie v daždi, v zime, vo vetre. Priamo z pred dverí ich odvezieme kedykoľvek, kamkoľvek v pohodlnom klimatizovanom aute.

Majú skvelé oblečenie, topánky, výstroj a pomôcky na čokoľvek. Väčšinu času sa cítia maximálne pohodlne a komfortne. Pohodu majú hneď, automaticky, bez čakania, bez nejakej predchádzajúcej námahy. Niektorým dnešným deťom nedali rodičia šancu naučiť sa na niečo čakať, o niečo bojovať. Všetko im totiž dáme hneď. Ešte aj program na TV si prepnú ovládačom rýchlejšie ako mi kedysi, keď sme museli vstať zo sedačky.

Komfort a pohoda sú samozrejme skvelé, každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. To čo je problém je ale neustály a okamžitý komfort bez čakania, odriekania a námahy pred tým, ako sa ku komfortu dopracujú.Naše deti si potom zvykajú na neustály komfort. Komfort bez čakania. Stratu tohto komfortu potom pociťujú ako niečo zvláštne, nepríjemné, nezvyklé.

Na tréningu sa každé dieťa teší, problém býva niekedy prekonať komfortnú zónu, lenivosť ísť, alebo prísť na tréning a v tom by mal byť rodič nekompromisný.
Zlepšenie a cesta k napĺňaniu svojho potenciálu ale začína práve vtedy keď vykročíme zo svojej komfortnej zóny.

Vykračovať z nej sa deti učia vtedy keď sa spotia, keď trénujú vo vetre, keď už na tréningu nevládzu, ale prekonajú únavu. Alebo keď idú na tréning aj keď sa im chce radšej sedieť a pozerať TV.
My rodičia a tréneri im môžeme ísť samozrejme príkladom, pretože to čo vidia dennodenne okolo seba je viac ako teória a poučovanie.

Edmund Pavlík

• Tento text je chránený autorskými právami. Bez súhlasu autora je šírenie textu, alebo jeho časti zakázané.